Ako sa mi cestovalo na Filipíny

Autor: Peter Kuruc | 8.3.2016 o 16:45 | (upravené 1.5.2016 o 11:32) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  1626x

O svojom živote v Thajsku a Filipínach som mal už nejaké prezentácie na Slovensku, ale predsa len jednoduchšie je napísať článok na blog, ktorí si prečíta, kto chce. Možno aj ten kto nechce, ale to zistí asi až na konci.

Do Filipín som sa presunul po tom ako som žil  v Thajsku. Hoci som žil už nejaký čas v Ázii, bol som ešte len zelenáč. Jednak som v tom čase potreboval opustiť Thajsko, lebo po poslednej revolúcii a následnej zmene vízovej povinnosti mi hrozilo, že sa dostanem na čiernu listinu a víza mi najbližšie nepredĺžia a dostanem zákaz návštevy krajiny na niekoľko rokov. Toto je opis toho, ako sa mi cestovalo a čo ma postretlo.

Bolo 27 septembra a tri dni pred tým sa mi ozval priateľ z Filipín, ktorý ma pozval na návštevu a s ponukou, že by som im v meste mohol pomôcť s bojom voči human traffickingu (obchodovaniu s ľuďmi). Jednalo sa o Ormoc City na ostrove Leyte. Mesto bolo pred pár mesiacmi zničené hurikánom, ktorý neprežilo cca 8000 ľudí.  S priateľom som prebral svoju terajšiu situáciu a modlil som sa. Filipíny ma celkovo zaujímali, lebo v niektorých častiach podľa odhadu (oficiálneho), žije každá tretia rodina v úrovni extrémnej chudoby ( to je to, keď, bývate s 6timi deťmi v chatrči 5x5 metrov a s vami ešte aj bližšia alebo vzdialená rodina). Vďaka tomu majú Filipíny dosť problém so sexuálnym otroctvom detí. Ako prvé mi napadlo, no určite už bežím. Tento nápad mi ale tú noc nedal spať a tak som si 28meho kúpil zľavnenú letenku a 29 som letel do Manily. Moji thajský priatelia v Bangkoku len krútili hlavami. 

Na Letisku som počas check-inu zistil, že pre let na Filipíny potrebujem mať spiatočnú letenku, ja som si kúpil ale len jednosmernú. Lebo som netušil, kedy vlastne pôjdem späť. So získaním víz aj dlhodobejšie vo Filipínach nie je problém, za 100eur predĺženie na imigračnom o dva mesiace a to 8x za sebou, vtedy ma preto ešte podobné pravidlo udivovalo. Predsa len v Thajsku je v porovnaní s niektorými inými krajinami Ázie nesmierny byrokratický poriadok. Vo Phillipine Airlines mi preto povedali, že potrebujem letenku von z krajiny tzv. "throw ticket". Väčšinou stačí aj lístok na autobus, no...Filipíny pozostávajú z tisícok ostrovov.   A tak som si kúpil lístok z Cebu do Kuala Lumpur v kancelárii Phillipine Airlines, ktorí mi tvrdili, že mi letenku vo Filipínach dokonca bez problémov refundujú. Kreditkou sa u nich samozrejme platiť nedalo (medzinárodné letisko v Thajsku), a tak som minul skoro svoju celú "železnú rezervu". Následne som už nemal žiadne problémy. Priletel som do Manily a o pár hodín som letel do Cebu City, ktoré je o pár 100 km južnejšie.

 

V Cebu celý spokojný, som si šiel vybral peniaze z bankomatu (v Thajsku som už nestihol). Na moje prekvapenie, bankomat moje kreditky nebral, ani 4-5 ďalších, o čom sa v nemenovanej banke na Slovensku zabudli zmieniť, keď tvrdili, že karta platí 100% všade na svete, možno s výnimkou Somálska. Čo teraz robiť? Baterka v notebooku cca na dve hodiny, redukcia na miestne zástrčky žiadna a asi 2000 pesos v hotovosti. (zvyšné peniaze som minul na letenku späť ak si spomínate). V tom momente ešte ako nie veľmi skúsenému cestovateľovi mi začali prichádzať na um nie moc lichotivé myšlienky. Modlil som sa, Pane, ak mi chceš ukázať, že som sem nemal ísť...tak si si mohol nájsť iný spôsob. 

Nájsť kanceláriu Phillipine Airlines na letisku v Cebu nebolo zložité, lebo letisko je malé. No keďže bolo 8 večer miestneho času, tak mi doslova zavreli kanceláriu pred nosom a hádajte sa s ochrankárom, ktorý vám máva pred nosom brokovnicou (ako som neskôr zistil, takých je tu kopa na každom kroku). Otvoríme o šiestej ráno a bol som vybavený. Medzičasom som sa snažil skontaktovať rodinu cez notebook, lebo na letisku bol internet zdarma, poskytovaný štátom. Tým som bol fakt milo prekvapený, lebo v Ázii som len občas našiel na letiskách "free wifi". Zvyčajne pýtajú rôzne spoločnosti dosť veľa dolárov aj za hodinku internetu. Naši skontaktovali danú banku, ktorá im samozrejme nechcela dať žiadne informácie. Že nech sa im ozvem osobne napr. cez skype...hehe...skype hovor na free wifine v Filipínach, zasmial som sa. Tak som našich nechal s tým, aby vymysleli, ako mi poslať nejaké eurá. Pár krát som obehal letisko a skúsil všetky bankomaty ešte raz, čo už začínalo byť policajtom na letisku podozrivé, tak som sa na nich usmial a išiel opačným smerom. 

Po chvíle vypytovania sa miestnych, kde by som mohol nájsť niečo otvorené o tejto hodine (bolo kolo polnoci) mi odporučili nájsť nejakú benzínku. Pozrel som si mapu a vybral sa na niekoľkokilometrový pochod miestnymi neosvetlenými ulicami spolu s kufrom, saxofónom na chrbte a notebookom cez plece. Ak niekto bol v tropickom pásme na ostrove, tak vie ako teplo je tu aj v noci. Počas cesty na pumpu na mňa všetci policajti pozerali a krútili hlavami, čo to ten šialenec robí a prečo si nevezme taxík. Počas celej cesty pri mne zastavilo a zatrúbilo na mňa asi 100 taxíkov, fakt nepreháňam, muselo ich byť aspoň toľko. Až neskôr som zistil, že podobne ako v niektorých krajinách Ázie, vodiči na Filipínach veľmi radi trúbia pri každej možnej príležitosti.

 

Po asi hodine som dorazil s 20 kilovým kufrom a inými vecami na benzínku (v noci bolo okolo 28 stupňov Celzia) úplne prepotený a pot sa zo mňa lial. Spýtal som sa či berú kreditky, že hej ale musím si kúpiť niečo za 150 pesos a potom skúsia moju kreditku. Najľahšou voľbou sa zdali byť čipsy a nejaká voda, aj tak som bol už hodne hladný a mierne dehydrovaný. Kreditka funguje....ťažko opísať ako mi odľahlo. Ak by sa nič nepodarilo, tak aspoň nebudem hladovať. Hoci ako som neskôr zistil, až na benzínky a pár obchodov sa kreditkou platiť nedá. Povzbudený som sa, ale vydal na cestu späť na letisko.  Ale nieee...

Poznáte ten pocit, keď kráčate v noci ulicami slovenského mesta a dúfate, že sa šťastne dostaneme bez problémov domov? Tak ja pomlčím o tom koľko tmavých a zazerajúcich postáv som cestou späť na letisko stretol. Priateľ mi neskôr povedal aká hlúposť to bola a ako blízko som bol prepadnutia ak nie smrti, tak sme sa zasmiali. V podstate som si to na druhý deň aj uvedomil,keď som videl slumy, ktoré lemovali cestu po ktorej som sa tak nerozumne vydal. Na letisku, som našiel na skype správu, že naši mi poslali peniaze cez Western Union, opísal som si potrebné informácie a o pár minút mi notebook "umrel". Potreboval som nejako kontaktovať svojho priateľa, tak som si v trafike na letisku kúpil sim-kartu (samozrejme bez cenovky), lebo moja thajská nefungovala. Nebudem mu ale volať o cca tretej nadránom. Tak som si našiel pri stene na dlažbe miestečko, zložil svoju hlavu na obal saxofónu a hodinku si pospal, lebo som nespal už cez 30 hodín. Po tom čo som sa zobudil, všetky veci boli pri mne :-). A tak som čakal pár hodín, až budem môcť si ísť refundovať letenku.

 

O šiestej som šiel do Phillipine Airlines sa pokúsiť refundovať lístok, o ktorom mi pôvodne tvrdili, v Bangkoku, že pôjde refundovať na požiadanie a bez poplatkov. Na moje prekvapenie samozrejme refundovať nešiel, lebo spoločnosť potrebovala dôkaz o tom, ako sa dostanem z krajiny. Čo mi v Bangkoku samozrejme nepovedali. Spomínal som už, ako nie je problém ostať v krajine 16mesiacov bez potreby spraviť VISA RUN??? A tak som sa pripojil na tunajšiu wifi s modlitbou, aby nikto nezneužil moje číslo kreditky som si kúpil ďalší lístok z Manily do Kuala Lumpur za cenu cca tretiny predchádzajúcej letenky cez Asia Airlines. Lístok som si nechal vytlačiť a po 45 minútach vybavovania a naúčtovaní nemalého poplatku za refundáciu letenky (o čom sa zas nikto v Bangkoku nezmienil) som sa dostal k ďalšej hotovosti a mohol som konečne opustiť letisko. Po dlhých stresoch som sa začal cítiť pokojnejšie, že aspoň niečo hoc so stratami sa mi podarilo vybaviť.

Zohnať si taxík bolo tiež dobrodružstvo. Totiž pred letiskom bola dlhá rada taxíkov, ktoré mala pod palcom tamojšia polícia. Ale s nimi sa zjednávať nedá. Keď som na druhej strane cesty si zastavil taxík, tak policajt na mňa kričal, že nech si zoberiem taxík z rady. A tak sme si s taxikárom posunkom naznačili, že ma počká ďalej. O pár sto metrov za rohom ma počkal a hoci policajt ku nám bežal, stihol som nastúpiť a šli sme. Cesta z letiska do prístavu tak stála len cca 200 pesos. Konečne som videl ulice, za denného svetla, ktorými som noc predtým kráčal, cez deň by som sa asi neodvážil. Cebu je asi miliónové mesto, celkom bohaté, ale rozdiely sú obrovské. Pozdĺž cesty sa na mnohých miestach rozprestierajú chudobné štvrte zložené z drevených chatrčí nakopených jedna na druhú. Rozmýšľal som, čo ma asi čaká v Ormoc City, ktoré za posledných 10 rokov 2x zničil takmer celé hurikán. V prístave som vošiel do jednej z námorných agentúr. Do vnútra ma voviedol chlap s brokovnicou (znovu) a povedal mi, aby som vyplnil formulár, ak chcem lístok. Vyplnil som kolonky a žiadal o lístok pre jedného pasažiera, 3trieda, vonku bez klimatizácie za cca 220 pesos. Samozrejme som dostal lístok do 1triedy, klimatizovaná miestnosť za 650 pesos. Pri snahe o získanie lístka, ktorý naozaj chcem prišiel chlap s brokovnicou, s hlavňou, ktorej sa mi obtrel o chrbát a povedal, nech sa nehádam a beriem čo mi dávajú. Heh...no hádali by ste sa?...Ja som sklopil uši...

V prístave som musel zaplatiť ešte všemožné poplatky na rozvoj prístavu, chlap ktorý pracuje pre prístav a nosí batožiny odo mňa vehementne žiadal dýško, ale to odo mňa pre farbu kože pýta každý, akoby som si nevedel batožinu odniesť sám. To som už považoval za drzosť, lebo je to jeho práca, ale bol som unavený a tak niečo dostal.

A tak som v lodi vyše tri hodiny mrzol v klimatizovanej miestnosti. Moje telo bolo totiž navyknuté na teploty v Thajsku a tu boli teploty ešte o niečo vyššie, ale v lodi cca 18 stupňov Celzia. Vonku ani v noci teplota nezvykne klesnúť pod 30 stupňov Celzia a pri vlhkosti nad 80% je pocitovo ešte vyššia. Nejako som to, ale prečkal a dorazili sme šťastne do Ormoc city. Vylodili sme sa, v prístave som čakal na priateľa s ktorým sme sa srdečne zvítali. Čo ma postretlo ďalej v tomto mestečku, o tom ale už niekedy inokedy. 

Pre viac článkov a fotiek prosím navštívte a lajknite  https://www.facebook.com/peterandleenakuruc

 

 

Ak vás zaujíma viac kto som, čo robím. Prosím kliknite na fotku tu nižšie.

article_photo

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?