Aké je to mať dopravnú nehodu v Nepále?

Autor: Peter Kuruc | 12.3.2016 o 16:10 | (upravené 24.11.2016 o 10:51) Karma článku: 9,43 | Prečítané:  3240x

Aké je to mať tu dopravnú nehodu, prežiť a nezblázniť sa zo všetkého čo to prinesie? Tak ja vám o tom teda porozprávam z prvej ruky.

V prvom rade som si nikdy nemyslel, že ak budem mať niekedy nehodu tak to bude na motorke, resp. skútri a už vôbec som si nikdy nemyslel, že to bude v Nepále.  Na strane druhej som si asi ani lepšie vybrať nemohol. Avšak začneme pekne postupne.

Za ten čas čo som v Nepále som už pár dopravných nehôd videl. Ročne v krajine zomrú v dôsledku dopravných nehôd desaťtisíce ľudí a vzhľadom na dopravnú situáciu v krajine…je to až prekvapivo nízke číslo. Toto je mojou manželkou natočená tzv. ringroad, ktorá sa tiahne okolo Kathmandu v októbri 2015 počas blokády hraníc Indiou, takže v meste jazdilo podstatne menej vozidiel:

O rozbité hlavy a zlomené ruky na cestách každú chvíľu nie je núdza. Jedného dňa u nás v susedstve jeden motorkár precenil svoje schopnosti a skončil v bezvedomí s polámanými končatinami, horšie na tom bol jeho spolujazdec, (spolujazdci zo zákona prilbu mať nemusia) ktorý mal v hlave dieru a do nemocnice ho brali na bicykli s troma kolesami (tzv. rikša), ktorý sa väčšinou používa na prevoz ovocia. Ak ho nezabila diera v hlave, tak prevoz do nemocnice na tunajších cestách ho dorazil stopro…Až ma zmrazilo keď som si predstavil, že by som bol na jeho mieste a nejaký expert by ma tak bral do nemocnice. A práve preto som dúfal, že sa nám s Leenou sa nič podobné nestane, avšak stalo sa.

Pred Nehodou:

Jedného slnečného dňa uprostred obdobia dažďov a stresov z prípravy našej svadby za 9 dní (hehe o tom zas inokedy) som šiel na skútri vedľa autobusu a snažil sa ho čím skôr obehnúť nakoľko tunajší vodiči a hlavne autobusári považujú spätné zrkadlá a smerovky za módny doplnok na ich tátošoch. Ak aj niekto smerovku náhodou použije, nechá ju svietiť aspoň ďalšie dva kilometre. A tak strašne nerád jazdím vedľa autobusov. No a ako som si šiel vedľa autobusu na hlavnej ceste, spred autobusu mi vošiel do cesty motorkár. Autobus stihol zabrzdiť, ja som ale nemal šancu. Len reflexom som trochu strhol skúter doľava. Spomínam si len na odrazenie sa od jeho veľkej motorky a na to ako som bežal za Leenou, ktorá sedela za mnou na skútri a teraz sa zvíjala na ceste v bolestiach. Našťastie nemocnica bola ani nie 100 metrov od nás a nebola potrebná zložitá preprava do nemocnice. Tam ju položili na lôžko a ja s plačom pri nej dúfajúc, že nemá vnútorné poranenia som odmietal ošetrenie.

Nemocnica vyzerala ako…no…no ako nemocnica v Nepále môže asi vyzerať (fotky nemám). Po minúte som dostal do ruky prvý zoznam toho čo potrebuje doktor a v šoku som bežal do lekárne a z lekárne späť k Leene. Doktor samozrejme čakal kým sa vrátim a potom som musel zaplatiť v okienku za lístok do nemocnice, aby sa Leene začali venovať. Podobnú cestu som vykonal počas prvých dvadsiatich minút asi 5-krát a kontroloval či používajú čistú injekčnú striekačku a podobné drobnosti. Keby som nemal pri sebe rupie (nepálska mena) tak…no…by sme asi čakali. Bloček alebo nejaký doklad, ktorý by som mohol preplatiť cez svoju poistku bol prirodzene utópia.

Po cca  dvadsiatich minútach prišiel druhý účastník nehody strašne jajkajúc si ľahol na nemocničné lôžko ma preklínajúc, žiadal odo mňa peniaze a hovoril, že som západniar (rozumej beloch - kuire) a je to moja chyba a musia ma prinútiť zaplatiť, lebo som biely. Do pár minút prišlo niekoľko jeho priateľov a príbuzných, ktorí začali tvrdiť to isté. Aspoň som vedel, prečo mu trvalo prísť do nemocnice 20 minút, stihol sa pochváliť komu mohol. Leena nakoniec mala zlomený prst na nohe, dostala sadru od prstov po skoro koleno (z čoho sme si neskôr robili srandu, že to mohli spraviť poriadne a zasadrovať ju až po hlavu). Medzitým prišla po pol hodine polícia a dávala nám otázky čo sa stalo, kto išiel skadiaľ, akým smerom atď. Okrem ďalších maličkostí sme nakoniec s Leenou prišli taxíkom domov.

Ja som chcel ísť vystresovaný hneď v ten deň na políciu. Bol som upokojený manželkiným otcom, že to má predsa čas. A tak som strávil niekoľko dní v bolestiach na posteli. Potom čo sa vyplavil z môjho tela adrenalín som si totiž uvedomil, že mám doškrabanú polovicu tela.

Polícia:

Polícia je v Nepále kapitola sama o sebe. Najprv nám kládli otázky. O pár dní skonštatovali, že v tejto veci nemôžu nič urobiť, lebo nehodu nevidel žiadny policajt. Vodiči na ceste samozrejme obe motorky odtlačili na kraj a išlo sa ďalej. Očividné dôkazy na oboch vozidlách nič neznamenali, v čase príchodu polície bola v nemocničnej  izbe kopa očitých svedkov (akékoľvek nešťastie sa v Nepále stáva verejnou udalosťou a priťahuje davy), ale vyšetrovanie by bolo očividne len mrhanie ich drahocenným časom. Tak policajný úradník nakoniec odkázal po Leeninom otcovi, že chce aby sme tam obaja účastníci dopravnej nehody (rozumej vodiči) prišli, dohodli sa  a pred ním podpísali “našu dohodu“. Osobne som očakával, že polícia bude viniť mňa, lebo som pre nich často len chodiacim bankomatom. Tak som si trochu vydýchol. Ďalšie dva týždne sa nič neudialo. Očakával som, že si nás polícia zavolá, lebo na nás mala telefónne číslo. Nie, chceli aby sme si zavolali navzájom, číslo na seba nám samozrejme nedali. Ok. Tak počas tretieho týždňa sme konečne číslo od nich dostali a mohli sme sa dohodnúť na tom, kedy sa vlastne stretneme.

Na polícii:

V stanovený čas sa kolega neukázal. To je ale v Ázii klasika, my máme hodinky, oni majú čas ako sa hovorí. Prišiel približne o tri hodiny neskôr a my sme na neho s Leeniným otcom čakali na polícii. A tak nasledovalo dohadovanie sa z ktorého som nerozumel skoro ani pol slova (medzi ním, jeho priateľom a otcom Leeny). Konečný výsledok bol, že si každá strana zaplatí svoje škody a pôjdeme si po svojom. No…predná časť nášho skútra zošrotovaná…kolegova motorka mala malú preliačinu na palivovej nádrži…sám som to nechápal, takže škoda za pár 10 eur a u nás pár 100. Kolega úplne v poriadku, moja manželka doma so zlomeným prstom na nohe. Bol som vyrozumený, že druhá strana vinu necíti a ak sa chcem súdiť, tak nech sa páči ale v Nepále nie je sudca, ktorý by mi dal za pravdu lebo…som biely…Tak som sa pre svoj osobný pokoj na celú vec vykašlal, podpísal dohodu a odtlačil skúter do servisu.

Iné drobnosti:

V servise pol hodina čakania na to, aby sa nám niekto venoval. Potom ďalšia hodina behania od opravára k okienku pre objednanie súčiastok, potom k plateniu, potom sa našla chyba a potom zas späť k opravárovi, jednému okienku, potom čakať…

Po servise sme šli znovu na políciu pre môj vodičák a prilbu. Povedali nám, že oboje nechali na inej policajnej stanici. Tak sa trepať zas do inej časti mesta. Na danej policajnej stanici nám povedali, že môj vodičák mi nevzali. Na to som už sršal z očí blesky, zvýšil hlas a bua (otec) ich presviedčal, že áno. Po pár minútach presviedčania sa policajný úradník uráčil pozrieť do šuplíka 40 cm po jeho pravici a našiel tam môj vodičák kukajúci na neho. Čo sa týka prilby, tak to nás vzali do miestnosti s prilbami, kde boli všetky bez označenia a, že či je niektorá z nich naša. Nie? Prípad uzavretý, prilba nie je, stratila sa (niekto z rodiny policajtov si ju užije).

A tak som musel zaplatiť nemalé výdavky na liečenie a opravu skútra. Dnes jazdím znovu a snažím sa dávať ešte väčší pozor ako predtým, ak je to vôbec možné a snažiť sa predpokladať chyby ostatných účastníkov cestnej premávky. Čo je ale niekedy fakt nemožné pre nedostatok tréningu vodičov (okej...žiaden tréning sa nekoná) v Nepále pred získaním vodičského oprávnenia. Ale čo si budeme hovoriť, aj tak si vodičák 80% vodičov kúpilo a zvyšok jazdí bez neho a každý jazdí podľa svojich vlastných pravidiel.

O tom aké sme mali s Leenou šťastie, čo som sa dozvedel neskôr, zas niekedy inokedy.

 

Ak vás zaujíma viac kto som, čo robím. Prosím kliknite na fotku tu nižšie.

article_photo

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?