Ako sme riešili zapojenie internetu dva mesiace.

Autor: Peter Kuruc | 4.10.2016 o 17:28 | (upravené 24.11.2016 o 10:49) Karma článku: 9,16 | Prečítané:  3419x

Dnes som sa rozhodol napísať o jednej z našich posledných príhod zo života v Káthmandu. Mne osobne s odstupom času pripadá zaujímavá a aj trochu vtipná. Nie každý dnes predsa rieši zapojenie internetu približne dva mesiace. 

Všetko udalosti v článku sú opísané presne podľa toho ako sa udiali.

Po návrate z Európy, kde som sa snažil vyzbierať nejaké financie na chod nášho detského domova, nás čakalo s manželkou sťahovanie. Jedna z vecí na ktoré som sa najmenej tešil po sťahovaní bolo riešenie internetu. Alebo skôr, znovuriešenie internetu, lebo tomuto problému sme už raz čelili. Trvalo niekoľko mesiacov než sa nám s Leenou ešte počas bývania u jej rodičov podarilo nájsť poskytovateľa internetu, ktorého internet nepadal každých 10sekúnd a download bol viac ako 30kbps. Nakoľko v Nepále si môže každý vypýtať za svoje služby koľko chce a vôbec ich nemusí poskytnúť v danom rozsahu, vyskúšali sme poskytovateľov internetu niekoľko a nakoniec sme skončili pri spoločnosti Worldlink, ktorých internet mal ísť 512kbps a v realite sa občas priblížil dvom tretinám s čím sme boli veľmi spokojní.

Ale k veci. Po presťahovaní do nového prenájmu sa Leena pýtala svojich známych z neďalekého okolia, ktorému internetovému providerovi je vhodné dať príležitosť a ktorým sa radšej vyhnúť. Samozrejme sa nezhodli ani na jednom, ale zdalo sa, že ako najlepšia možnosť (resp. na koho Leniný známi najmenej nadávali) bola spoločnosť Classictech. A tak sme si našli miesto kde sídlia a vybrali sa tam na motorke. V kanceláriách mali bordelík, ale ten je tu tak bežný, že sa ho naučíte takmer ignorovať a nikoho podľa neho určite neposudzujete. Na recepcii nám zavolali slečnu, ktorá mala vybaviť našu žiadosť. Zatiaľ to ide celkom dobre, pomyslel som si. Po cca 20 minútach bola naša žiadosť o nové pripojenie podaná a na druhý deň sme mali priniesť zálohu a chýbajúce dokumenty (čo ma moc nepotešilo, lebo to znamenalo cez dve hodiny šoférovania centrom Káthmandu). Na druhý deň sme teda priniesli zálohu, fotky atď. Slečna, ktorá s nami riešila našu žiadosť včera v práci nebola a tak chalan do ktorého rúk sme boli zverení sa pokúšal nájsť našu včerajšiu žiadosť. Po pol hodine žiadosť nenašiel a tak sme sa pustili do novej. Rovnako ako včera zahŕňala základné detaily o mojej manželke, nakreslenie mapky k nášmu domu (čo ma vždy fascinuje a mám možnosť využiť v praxi hodiny výtvarnej zo základnej školy) a nájsť náš dom v google maps. Rozmýšľal som či si po stratení našej prvej žiadosti tú druhú radšej nepremyslieť, ale stratenie žiadosti je predsa úplne normálne, oponovala mi manželka. Osobne som dúfal, že ak niekomu označím miesto na mape kde bývam a spýtam sa ho aspoň 5x či jeho spoločnosť vie zapojiť internet v našom susedstve a on odpovie áno, tak to tak bude. Takže sme zaplatili za zapojenie internetu všemožné poplatky (10800rupií=92eur) a išli späť domov spokojní, že sme internet vyriešili a môžeme sa sústrediť na iné problémy, ktoré život v Nepále prináša. A tak sme čakali tri týždne.

O tri týždne po pravidelných každodenných telefonátoch k nám z Classictechu poslali technika. Technik mal prísť ráno. Ozval sa okolo obeda, že príde do 15min k nášmu domu. O tri hodiny neskôr nám zdvihol telefón a povedal, že sa internet ich spoločnosti u nás v susedstve zapojiť nedá a on už je doma. Zaujímalo by ma či sme mu prišli na um počas tých troch hodín keď videl naše telefonáty. Tak sme v ten istý deň zavolali do Classictechu 42krát (priebežne som si to zapisoval do poznámok, ktoré si vediem len tak zo srandy, ale ľudia majú všemožné hobby), pričom 6krát nám niekto zdvihol a po našej sťažnosti povedal, že sa musí spýtať technikov a hneď sa nám ozve. V ten deň ani jeden z nich späť nezavolal. Neskôr nám tvrdili, že internet zapojiť vedia a technik sa mýlil, len potrebujú dlhší kábel.

V tých dňoch som ležal v posteli so zápalom pravého aj ľavého stredného ucha. Chúďa Leena mala každý deň prax v nemocnici a v jeden týždeň 7x12 hodinové nočné za sebou. Takže sme boli odkázaní na opakovaný vyššie opísaný proces telefonátov až sa Leenin otec ponúkol, že do Classictechu pôjde osobne. Nakoniec sa o pár dní rozhodli, že internet u nás zapojiť nevedia, lebo pred domom nemáme stĺp s vedením. Stĺp pred domom samozrejme máme, ale koniec koncov som bol rád, že si sami našli nejaký dôvod. Na našu žiadosť o vrátenie peňazí povedali, že ich vrátia o mesiac. Vybavené. Ľudská hlúposť 1 - Zdravý rozum 0.

Druhou spoločnosťou, ktorú nám ľudia po novom prieskume poradili a s ktorou zároveň pokračovala aj nikdy nekončiaca vojna medzi zdravým rozumom a ľudskou hlúposťou bola spoločnosť Vianet. Vianet sme telefonicky kontaktovali a hneď druhý deň k nám poslali človeka, ktorý mal vziať zálohu a spísať potrebné dokumenty. Boli sme veľmi radi (a prekvapení), že k nám domov niekoho pošlú, lebo Leena nemala čas kvôli praxi a ja som nemohol opustiť dom vďaka ušiam plným hnisu. Predstaviteľ Vianetu prišiel pred náš dom, vypočul si naše sťažnosti na Classictech a ubezpečil nás, že oni ich internet k nám zapojiť vedia (však stál pred našou bránkou) a niečo podobné ako s predchádzajúcou spoločnosťou sa s nimi nebude opakovať. Zaplatili sme mu teda zálohu 2000rupií a dohodli sa, že zvyšok zaplatíme po zavedení internetu. Dostali sme blok a chalan odišiel. Dva dni na to prišiel technik, ktorý skonštatoval, že ani oni k nám internet zapojiť nevedia. S Leenou sme už začínali byť mierne rozčarovaní. V ten deň sme kontaktovali človeka, ktorý u nás bol pred dvoma dňami. On nás presviedčal, aby sme nepočúvali technika a, že internet u nás určite zapojiť vedia a hneď ako zaplatíme zálohu aspoň 5000rupií sa našou žiadosťou budú zaoberať. O hodinku nám zavolal technik tvrdiac, že sa pomýlil a zavedenie ich internetu je u nás možné. Viem, že domácim pripadám kvôli farbe mojej pokožky ako chodiaci bankomat, ale z čerešne som ešte nepadol. A tak sme s Vianetom skončili a čakáme až nám vrátia zálohu späť. Ľudská hlúposť 2 – Zdravý rozum 0.

Po druhej príhode sme si už mysleli, že budeme bez internetu. Predsa len už to boli skoro dva mesiace čo sme sa snažili o jeho zapojenie. Rozhodli sme sa o posledný zúfalý pokus a tým bolo postupné obchádzanie našich susedov rad radom s anketovou otázkou či majú internet a ak áno, ktorú spoločnosť. Mohlo nám to napadnúť na začiatku, ale úprimne ani na um nám neprišlo, že budeme mať podobné problémy so zavedením internetu. Naši susedia používali hlavne wireless internet od spoločnosti Websurfer. Wireless internetu sme sa chceli vyhnúť a preferovali sme optiku, ktorú sme mali zapojenú predtým a dnes má v Káthmandu už dobré pokrytie (aspoň sme si mysleli). S optikou sme to ale na základe predchádzajúcich skúseností vzdali a rozhodli sa dať príležitosť wireless internetu. Naši susedia nám dali číslo na ktoré treba zavolať a požiadať o zapojenie internetu. Na dané číslo sme sa tri dni snažili dovolať, ale nikto nikdy nezdvihol a ani nezavolal späť. Na číslo do kancelárie, ktoré nám dali sme sa tiež nevedeli dovolať. V mysli sa mi vynáral obraz kancelárie so zakliatym personálom, čakajúcim na príchod krásneho princa (alebo šéfa, ktorý asi sedel zakliaty v jeho kancelárii). Nakoniec sme s Leenou našli na stránkach Websurferu číslo na ktorom nám telefón niekto zdvihol a povedal, že wireless internet ich spoločnosť už neposkytuje a nevedeli sme ho presvedčiť o tom, že naši susedia ich wireless internet používajú. Nie, my wireless internet už neposkytujeme. Dovidenia. Ľudská hlúposť 3 – Zdravý rozum 0.

Po dvoch dňoch opakovaných telefonických hovorov s rôznymi zamestnancami spoločnosti Websurfer  sme nakoniec narazili na zamestnanca, ktorý očividne vedel niečo o spoločnosti pre ktorú pracuje a súhlasil s nami, že v našom susedstve wireless internet poskytujú. Ľudská hlúposť  3 - Zdravý rozum 1.

Tak sme sa s týmto záchrancom nášho času, peňazí a nervov rýchlo dohodli, aby na druhý deň určite poslal technika, ktorý nám zapojí internet, hoci cena bola 14800rupií, ale s internetom zadarmo na 6 mesiacov. Technik nakoniec došiel o tri dni neskôr, ale to vôbec nevadilo, lebo nám zapojil internet. Rýchlosť nášho nového internetu by mala byť 512kbps a niekedy sa dokonca vyšplhá na polovicu rýchlosti za ktorú platíme. Väčšinou ide tretinovou rýchlosťou, ale to tiež vôbec nevadí.  

 

Ak by ste sa radi pridali do našej skupiny na facebooku, nájdete ju po kliknutí na fotku:

article_photo

A ak by ste sa radi dozvedeli niečo viac o tom, prečo vlastne v Nepále žijeme, môžete navštíviť našu stránku: www.hopeforkidsnepal.org

 

* Článok bol upravený 5.10.2016 o odkazy, lebo som na ne zas zabudol.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?