Peter Kuruc
Zimná pomoc pre deti v Nepále.
80km za 9 hodín...autom...Aj také je cestovanie v Nepále. Ak vás zaujíma viac, pozrite si krátky dokument o našej práci.
Som manžel, zatiaľ nie rodič, ale teším sa na to. Predseda OZ Nádej pre deti Nepálu. Introvert ktorý píše blog, aby propagoval nie seba, ale svoju prácu a potreby v tomto svete. Netúžim po sláve, ale ocenenie vždy poteší. A je pravda, že písanie ma občas baví.Vyštudoval som cirkevné konzervatórium, následne Evanjelikálnu Teológiu na Pdf UMB, neskôr žil v UK a pracoval s drogovo závislými. Potom som žil v Thajsku a Filipínach, kde som pracoval s obeťami sexuálneho otroctva. V súčastnosti žijem so svojou manželkou v jej rodnej krajine Nepále. Sme partnermi v miestnom detskom domove, kde sa momentálne staráme o 12 detí. Okrem toho sa venujeme miestnym "deťom ulice" a deťom v okolí všeobecne.V prípade záujmu nájdete viac informácií na:www.hopeforkidsnepal.orghttps://www.facebook.com/hoperforkids/Ďakujem, za váš záujem. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Z dávnych pubertálnych časov., Pár Článkov z posledných rokov, Pár zážitkov z minulosti, Názory, Nepál
80km za 9 hodín...autom...Aj také je cestovanie v Nepále. Ak vás zaujíma viac, pozrite si krátky dokument o našej práci.
Dnes by som vám rád predstavil, ako zhruba vyzerá náš deň s Leenou, keď pracujeme s deťmi na uliciach Káthmandu.
Máte chuť prečítať si niečo o ľudskom nešťastí? Najprv ale začnime tým ako som sa k príbehu vlastne dopracoval.
Všetky deti ktoré žili v minulosti na ulici, alebo boli detskými otrokmi majú niekoľko vecí spoločných. Určite medzi tieto spoločné veci“ patrí nedostatok lásky, detstva a dobrých spomienok.
Bol to deň ako každý iný, stres, kopa starostí na krku a depresia sa už pomaly zakrádala... potichučky spoza chrbta. Našťastie som mal ale namierené k našim deťom, bolo mi jasné, že tam ma to prejde.
Ako by som len opísal obraz, ktorý som videl pred pár mesiacmi a dodnes ho mám často pred očami. V tom čase som z neho bol ešte veľmi šokovaný, a tak sa mi zaryl hlboko do mojej pamäte...
Dnes som sa rozhodol napísať o jednej z našich posledných príhod zo života v Káthmandu. Mne osobne s odstupom času pripadá zaujímavá a aj trochu vtipná. Nie každý dnes predsa rieši zapojenie internetu približne dva mesiace.
Do daného detského domova som sa dostal prvýkrát po zemetrasení v roku 2015. S Leenou sme boli zasnúbení a podľa miestnej tradície som nemohol bývať v okolí jej domu.
Dnes by som rád napísal príbeh malého dievčatka, malej Sapny (meno nie je pravé ), ktorá od svojich šiestich rokov slúžila v dome jej Pánov v jednej z častí Kathmandu.
Čo si väčšina z nás pomyslí ak stretne na ulici bezdomovca? No asi si to zaslúžil. Buď pil alebo prehral všetko čo mal. Čo by ste si ale pomysleli ak by ste stretli na ulici dieťa? No to už je iná káva.
Už je to nejaký čas, čo som napísal príspevok na blog. Žiť v Káthmandu je dosť časovo náročné. Väčšinou nie je elektrina, inokedy treba zháňať vodu, potom naháňať smetiarov...ale dnes chcem o niečom inom.
Aké je to mať tu dopravnú nehodu, prežiť a nezblázniť sa zo všetkého čo to prinesie? Tak ja vám o tom teda porozprávam z prvej ruky.