Predvčerom som šiel vyvenčiť sestrinho psa, lebo musela odísť do Brna na skúšku. Volá sa Kleopatra, lebo tak sa volal aj náš Bernský Salašnícky pred ňou. Pes, nie sestra. Úžasný pes. Teda ten pred ňou. O jej psa ani tak nejde, ale vždy keď som na Slovensku tak mi chýbajú prechádzky s tými mojimi, ktorí ostali s manželkou v Káthmandu. Tentoraz som sa dostal po susednú bráničku, kde som sa pristavil pri susedke, tak ako vždy. Ty si znovu na Slovensku? No hej, musel som doletieť hoci som to nemal v pláne. Nasledujú klasické otázky: Ako sa mám, ako manželka, čo robím, či prídeme na Slovensko žiť...a rozhovor, ktorý opakujem už po stýkrát dúfajúc, že ho neopakujem tým istým ľuďom. „Áno aj jedno euro stačí, veď to si ani ľudia nevšimnú, že im chýba, teda aspoň väčšina. S týmito slovami rozhovor končí, lebo Kleopatrina netrpezlivosť sa už začína vokálne prejavovať.
Plne si uvedomujem, že aj na Slovensku žije veľa ľudí, ktorí musia počítať každé jedno euro v ich peňaženkách. Veľa ich poznám. Niekedy je to ich vinou, niekedy ani nie. Potrebujú pomoc. Od ich rodín, od okolia, od inštitúcií, štátu.
No nie raz ma práve tí, ktorí toho majú najmenej a potrebujú pomoc od okolia najviac prekvapili. Ten pocit...ako ho opísať...zahanbenia...pokory...,keď na účet prídu peniaze od dôchodcu, zdravotne postihnutého alebo od človeka...jednoducho si predstavte niekoho od koho by ste naozaj neočakávali, že bude finančne podporovať iných v núdzi. Možno práve tí čo skoro nič nemajú si najlepšie uvedomujú ako sa cítia tí, čo naozaj vôbec nič nemajú. A tak dajú 1,5,10 i 50 eur. Títo ľudia čo sami nemajú sa naučili odkladať euro za eurom. Aby mohli pomôcť tak ako iní pomohli im.
Má toto jedno euro vôbec potenciál niečo zmeniť? Myslím si, že áno. Jedno euro dieťa, ktoré nemá nič a vyrastá na ulici nezachráni. Pre mňa je však symbolom rozhodnutia niečo zmeniť a pomôcť. Pomôcť tým čo nemajú vôbec nič, aby mali aspoň niečo. Z vlastných skúseností o „zháňaní financií“ viem, že k jednému euru sa vždy pridajú aj iné či už od iných ľudí, alebo od toho istého človeka, avšak na tom nezáleží.
Na to, aby som mohol dať domov deťom v ohrození otroctva alebo bývalým otrokom mi stačí jedno euro mesačne*. Od 2000 a viac ľudí, ktorí sa rozhodnú a pošlú ho. A práve preto aj jedno euro môže zachrániť dieťa v Nepále, ak sa k nemu pridajú aj iné.
Najťažšie je ale nájsť ochotných ľudí, získať si ich dôveru a to najdôležitejšie...nesmú zabudnúť.
Ak by ste radi, môžete sa pridať do našej skupiny na facebooku, nájdete ju kliknutí na fotku:
Viac informácií nájdete na našej stránke: http://www.hopeforkidsnepal.org
* - úprava článku o slovo "mesačne" 11.11.2016 20:05