Žena, ktorej umreli od hladu dve deti a jedno pre chrípku.

Autor: Peter Kuruc | 16.1.2017 o 15:49 | Karma článku: 4,43 | Prečítané:  1393x

Máte chuť prečítať si niečo o ľudskom nešťastí? Najprv ale začnime tým ako som sa k príbehu vlastne dopracoval. 

No...Bol to jeden z našich prvých týždňov s Leenou v uliciach Káthmandu po druhom zemetrasení. Dlhší čas po prvom a neskôr aj druhom  zemetrasení sme sa nepohli z domu, lebo sme sami mali problém zadovážiť si niečo k jedlu. Zásobovanie bolo niekoľko týždňov úplne ochromené a zásoby jedla v obchodoch sa rozpredali počas prvého dňa hneď po zemetrasení (alebo si ich majitelia nechali pre seba). Väčšina Nepálcov žije zo dňa na deň a preto ani všemožné malé obchodíky nedržia takmer žiadne zásoby, väčšinou majú to, čo môžu ihneď predať ako sú vajcia, mlieko, chlieb atď. A jediný väčší obchod v našom okolí bol zrovnaný so zemou. Elektrina tiež nebola skoro mesiac a všetci spolu s nami sa snažili jednoducho prežiť.

Zemetrasenie v istom zmysle bolo pozitívom pre deti žijúce v uliciach, pretože vláda (alebo skôr zahraničná pomoc)  vytvorila stanové tábory do ktorých sa aj deti uchýlili na pár týždňov až mesiacov a mali počas pomaly začínajúceho obdobia dažďov “stan“ nad hlavou a ľahšiu možnosť zaobstarania si niečoho pod zub. Mnoho detí sa do nich, ale nedostalo. Prečo? Jednoducho miesta bolo málo a stanové tábory si počas prvých dní “privlastnili“ gangy, ktoré do nich deti z ostatných gangov nepustili a vyhnali ich. Ich okolie to tak moc nezaujímalo. Rád by som tvrdil, že to bolo kvôli ich vlastným problémom s prežitím,  ale nedá sa povedať, že by ich deti ulice extra zaujímali pred, počas alebo po zemetrasení.

Keď sa situácia trochu upokojila a Leene ostávalo ešte niekoľko týždňov z dlhých prázdnin, ktoré vláda z dôvodu zemetrasenia vyhlásila, mali sme dostatok času ísť prečesávať ulice. Teda, pokým neprišlo druhé zemetrasenie a nepopadali ďalšie domy. To nás Leenin otec znovu nikam nepustil. A hádajte sa s niekým, kto rozhoduje či sa vaša snúbenica stane v budúcnosti aj vašou manželkou. Ale k veci.

Po určitom čase ako sme sa vrátili do ulíc sme našli troch bratov, ktorí najskôr klamali, že prišli o oboch rodičov počas zemetrasenia a sú siroty. Zemetrasenie bolo “in“. Niečo podobné tomu ako je pre mnohých  utečencov v posledných rokoćh “in“ Sýria (samozrejme to nie je tak pre všetkých, predsa len milióny ľudí museli opustiť svoje domovy kvôli vojne v Sýrií). Keď zistili, že s Leenou nie sme len turisti, ktorí prídu dajú im nejaké rupie, aby si utíšili svedomie a znovu odídu, tak od nás prestali peniaze drankať a nakoniec sa zdalo, že si rozhovor s nami aj užívajú. Tí nás priviedli do štvrte, kde v tom čase bývali. Predstavili nám hrdo aj svoju mamu. Nižšiu (nižšiu na Nepálsky priemer) očividne zodratú ženu. Oči by ste jej kvôli hlbokým vráskam na tvári len ťažko hľadali. Podľa jedného z diskutérov pod mojim predchádzajúcim článkom by sme aj ju mohli považovať za jednu z tých, citujem: “Tí ľudia tam žijú síce skromne, ale v súlade s prírodou a sú šťastní.“  A ona presne takto odmala žila v dedine ďaleko od hlavného mesta.

Zosobášila sa, mala deti, muž umrel kvôli zosuvu pôdy. Jej skromný šťastný život ju viedol od tohto okamihu trochu iným smerom. Nakoľko boli z najnižšej kasty a nič nevlastnili, tak po úmrtí jej manžela jej postupne dve deti umreli na hlad a ďalšie jedno na chrípku. Tak sa so zvyškom detí rozhodla skúsiť šťastie v Káthmandu a opustiť život na dedine. My sme ich stretli po roku a pol života v Káthmandu. Chlapci do školy samozrejme nechodili, veď z čoho by ju zaplatili v krajine, kde nie je zadarmo a stále približne 40% obyvateľov nevie čítať a písať . Ale aspoň nehladovali. Cez deň sa ponevierali po uliciach a zbierali papier, prípadne niečo ukradli. A mama sa snažila predať to čo zozbierali. Prácu by si samozrejme nenašla, veď ako, bez školy a jednak bola dostatočne zamestnaná speňažovaním “odpadkov“. V dedine , kde viedli “šťastný, skromný a na prírodu naviazaný život“  školu nemali. A tak si žili v jednej izbe s ďalšou mnohočlennou rodinou. V izbe, ktorej polovica bola od podlahy po strop zaprataná papierom a haraburdím. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale realita miliónov ak nie stoviek miliónov ľudí vyzerá zhruba takto. Raz horšie, raz o troška lepšie.

Občas sme im priniesli nejaké jedlo, avšak to sa nie vždy páčilo ich susedom. Raz k nám prišiel majiteľ obchodu s kobercami a drzo hovoril, že aj on chce banán, že prečo len oni (rozumej deti). Leena ma v tom čase už poznala dosť na to, aby ma odpratala skôr ako zvíťazí moje pokušenie zoznámiť daného pána s mojou päsťou. Som síce kresťan, ale sú veci, ktoré mi dokážu poriadne zvýšiť tlak. (ľudská hlúposť, najlepšie v kombinácii s egoizmom a štipkou arogancie).

Pred nejakým časom mi niekto položil otázku: Ako by som charakterizoval chudobu?  Osobne si ju nedovolím všeobecne charakterizovať, lebo má mnoho podôb. Horších, ale i lepších. Ale dovolím si tvrdiť, že tento príbeh nám pomôže si ju bližšie predstaviť. 

 

Ak by ste sa radi o nás dozvedeli niečo viac, môžete lajknúť našu stránku na facebooku: (klik na obrázok)

article_photo

 

Ak by ste radi podporili našu prácu. Môžete tak spraviť tu:

article_photo

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.

PLUS

Ukázala, ako to chodí v slovenských pôrodniciach. Jej film chceli zakázať

Nedôstojné. Také sú u nás podmienky pre budúce rodičky podľa režisérky.


Už ste čítali?